Možnosti ako využiť prírodný zeolit v rastlinnej poľnohospodárskej výrobe (1. časť)
Široká problematika efektívneho využívania prírodných zeolitov v poľnohospodárstve je skúmaná na rôznych pracoviskách po celom svete. Študujú sa vzťahy medzi štruktúrou a vlastnosťami zeolitov, ich adsorpčné a iónovo výmenné vlastnosti, sleduje sa sorpcia zbytkov ťažkých kovov a iných toxických látok z kontaminovaných pôd s pomocou zeolitových substrátov. Sleduje sa účinnosť zmiešavania zeolitov s jednozložkovými alebo viaczložkovými umelými hnojivami po ich pridaní do pôd. Objavujú sa pokusy aj o vhodné aplikácie organo-zeolitových a organo-zeolit-pôdnych substrátov ako netradičných hnojív. Je však evidentné, že prírodný zeolit je a bude výhodným a užitočným materiálom ako nosič, stabilizátor a regulátor uvoľňovania rôznych druhov agrochemikálií.
Stručná charakteristika pôdy
Pôda sa skladá z neživej zložky (íl, hlina, piesok, kamienky, pôdna vlhkosť a pôdny vzduch), z humusu (odumreté častí rastlín a živočíchov) a zo živej zložky (korene rastlín, mikroorganizmy, drobné živočíchy). Medzi hlavné faktory, ktoré dlhodobo ovplyvňujú vlastnosti a kvalitu pôdy patria hlavne tieto činitele: charakter pôvodnej horniny (z ktorej pôda postupne vznikla), vlastnosti podnebia, geografická poloha, charakter a bohatosť rastlinného krytu a živočíchov, vodný režim a nezanedbateľný je aj tisícročný vplyv človeka. Toto je skutočne rozsiahly komplex faktorov, pôsobením ktorých môže vzniknúť z nejakej pôvodnej materskej horniny nejaká pôda. Červená, hnedá, tmavo čierna alebo aj plná drobných kamienkov s nedostatkom organickej hmoty.
Organická hmota v pôde
Pôvodná prirodzená prítomnosť organickej hmoty je vo väčšine pôd dosť chudobná. Je preto nutnosťou pravidelne dodávať túto dôležitú substanciu plnú živín. Buď vo forme klasického maštaľného hnoja, rôznych kompostov (záhradný a zelený odpad) alebo aj mnohých ďalších materiálov pridávaných do pôdy. Všetky tieto materiály sú častejšie označované súborne ako organická hmota.
Hnojivá obecne sú materiály, ktoré obsahujú viac skoncentrované základné živiny pre rastliny, než samotné komposty alebo maštaľné hnoje. Hnojivá môžu byť chemické alebo organické. Organické sú odvodené od živých vecí ako sú jatočné odpady, poľnohospodársky odpad, odpad zo spracovania rýb alebo to môžu byť aj morské riasy. Obsah živín v organických hnojivách nie je obyčajne taký vysoký a skoncentrovaný ako je to u hnojív chemických. Ale živiny sú z nich uvoľňované postupne a pomaly v procese ich hnitia v pôde. Pomalé a prirodzené uvoľňovanie živín pre koreňový systém rastlín je charakteristické pre celú skupinu organickej hmoty. A je to tak dobre, ich prítomnosť v pôde vedie k produkcii zdravších rastlín a plodov s vyššou nutričnou hodnotou.
Zeolitové hnojivá na báze klinoptilolitu
Zeolit – klinoptilolit patrí do skupiny veľmi zložitých vodnatých alumokremičitanových zlúčenín. Ich kryštálová mriežka je budovaná štvorstenami hliníka Al2O4 a kremíka SiO4. Sú to pevné látky s relatívne otvorenou trojrozmernou kryštálovou štruktúrou, ktorá je budovaná hlavne prvkami ako je hliník Al, kremík Si a kyslík O2. V ich mriežke sú prítomné aj mnohé alkalické prvky, ako je sodík Na, draslík K, či horčík Mg.
Zaujímavá a dôležitá je prítomosť molekúl vody H2O v kryštálovej štruktúre týchto minerálov, tzv. „zeolitovej vody“, buď voľnej alebo štruktúrne viazanej. Molekuly vody sú zadržiavané práve v medzerách či voľných mikropriestoroch medzi jednotlivými stavebnými prvkami štruktúrnej mriežky tvoriacej zeolit. Každá z nich však má veľké množstvo otvorených pórov či dutiniek, navzájom pospájaných do siete kanálikov. Tie sú pravidelne priestorovo usporiadané a majú zhruba rozmery ako majú malé molekuly rôznych zlúčenín. A v tomto je jedinečnosť a výnimočnosť zeolitov. Je na tom založená ich unikátna adsorpčná schopnosť, schopnosť výmeny iónov a katalytické vlastnosti. A v tom je hlavne klinoptilolit najvýnimočnejší.
Pokračovanie článku nájdete tu.